Jeho inšpirácia nepochybne prameníz faktu, že súčasná politicko-spoločenská situácia v krajine je dosť napätá – dokonca až tak, že padali otázky, či duch mája 1968 ešte stále nedrieme vo Francúzoch a či sú spoločnosť a celkovo systém krajiny skutočne „vyliečení“. Paradoxne, pochybnosti sa v tejto otázke snažil rozohnať práve jeden z vodcov a bývalý člen Federácie anarchistov, vtedajšej májovej revolúcie, Daniel Cohn-Bendit, deklarujúc, „duch“ mája 68 je definitívne passé, dnes už, ako zelený europoslanec inými prostriedkami, sústrediac sa na nadchádzajúce voľby do EP. Avšak príchuť revolúcie bolo cítiť naďalej, najmä vďaka veľkému zjazdu Socialistov na čele s Martine Aubry. Jej prejav bol revolučný. Nie však len v tom, že bol plný ostrejkritiky namierenej voči prezidentovi Sarkozymu, ale výrazne sa dotýkal už spomínanýchvolieb do EP. Je pozoruhodné, do akej miery sa stala otázky týchto volieb poprednou témou domácej politickej scény. Aubry, snažiac sa čo najviac zabodovať medzi svojiminasledovateľmi zapálene vyzývala, v spojení so Sarkozyho egoizmom, sebectvoma neschopnosťou, k boju za „inú – novú Európu“ – rezolútne odmietajúc jej súčasnú podobu. Politický boj sa jasne presúva na túto platformu a spojenie s otázkami domácimi je nepopierateľné. Na druhú stranu, táto výzva čelnej predstaviteľky Parti Socialist „ všetci ľavičiari Francúzska spojte sa“, pri pohľade na situácia francúzskej ľavice, vyznela akosi zúfale. Jej roztrieštenosť je nepopierateľná – v prvom rade ako dôsledok pôsobenia veľkého množstva silných a ambicióznych osobností francúzskej ľavice, tak aj reflexie narastajúceho spoločenského sociálneho napätia ako reakcie na neľútostne udierajúcu ekonomickú krízu. V tomto smere za posledný týždeň nezaháľala ani bývalá kandidátka na prezidentku ako aj predsedníčku PS, Ségolène Royal, z ktorej sa stáva čím ďalej tým viac „automonistka“: ťažiac zo svojej mediálneho potenciálu a „slávy“ sa touto cestou, v mene celej krajiny,ospravedlnila za Sarkozyho nedávne poznámky voči osobe španielskeho premiéra Zapatera, čim rozvírila už tak divokú diskusia ohľadne osoby francúzskeho prezidenta, nazývajúc ho „recidivista vo všetkých formách verbálnej agresivity“.Napokon, čo na túto predvolebnú, postupne eskalujúcu show hovoria samotníFrancúzi? Zdá sa, že nikto sa o voľby do EP ani dokonca o potenciálny a postupný návrat Socialistov na scénu nestará. Prognostiky sú avšak zaujímavé: väčšina by podporila vládnu UMP a novým trendom, zdá sa byť, je na druhú stranu narastajúca podpora extrémistickým stranám - rovnajúca sa dnes 25%. Evidentne, bežní Francúzi majú dnes úplne iné priority čo sa politiky v krajine týka, ako napríklad rušenie a presúvanie výrob nadnárodných podnikov do Dubaja a nie až tak niečo, stále považované „za hranicami“ Francúzska. Avšak kampaň bola odštartovaná, v prípade PS skutočne v bojovom štýle, navyše pri pohľade na kandidátku, stavujúc na novú generáciu socialistov, teda nové tváre. Tie môžu mať pravdepodobne skutočný liečivý účinok na nezáujem Francúzov a to i v prípade už spomínaných prezidentských volieb, ktoré budú bez pochyby veľmi zaujímavým bojom – a to práve oznámením zámerov de Villepina, bývalého premiéra prezidenta Sakrozyko, ktorý „jeho tvári“ však vyniknúť nedovolil a je už od počiatku terčom de Villepinovej kritiky. Na dramatické výkony „hercov“ si však ešte chvíľku treba počať, keďže francúzska politika je doménou par exelence, kde ticho predchádza búrke.Autor "Jockera Sarkozho" : Alex HughesCitacie: Le Monde; Le Figaro, Les Echos, LCP Asemblée Nationale - Chaine Parlementaire
