reklama

Metafyzika pohlavnej lásky alebo Schopenhauerova odpoveď láske.

To, čo zvykneme nazývať láska, snažíme sa to nachádzať a udržať, či dokonca v tom vidíme zmysel života je ilúziou, klamom, fikciou ... Je to len nástroj prírody, slúžiaci a spejúci k zachovaniu rodu a jednotlivec, slaboch, či skôr úbohý tvor nachádzajúci sa v bezvýchodiskovej situácii sa tu stáva nástrojom svojho druhu. Láska, a teda aj jej pohlavný aspekt je len spôsobom prenosu látky. Pesimistické? Nedávno sa mi do rúk dostal práve tento koncept, s lákajúcim názvom, postupne vyvolávajúci existenciálne myšlienky a nakoniec pôsobiaci ako studená sprcha. A predsa, jedná sa o v praxi skôr kontroverzný názor takpovediac sociálneho vedca, ktorého prípadná kritika môže výrazne posunúť ďalej či rozjasniť myšlienky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Téma, či skôr problematika lásky je na každodennom poriadku, pojem má obrovský rozsah a spektrum zahrnutia hodných aktivít. Nediviac sa preto zmätku, uvedomeného či skôr objektívneho, ktorý vzniká, pojem naberá dokonca nepríjemnú chuť klišé. Toto rieši asi každý a takmer neustále, no málokto hľadá podstatu. Osobne som sa s tým stretla veľmi vzácne preto ucelený koncept objektívneho pohľadu na vec považujem za unikátny a prinajmenšom vhodný na zamyslenie. Prečo nikto nehľadá podstatu* ?!Názor, že láska pramení alebo je individualizovaným pohlavným pudom je striktne materiálne nazeranie, kompenzované transcendentalitou, ktorá v podobe prírody a absolútnej vôle k životu je nad nami. Argumentom je skutočnosť, aký veľký vplyv, moc a dosah má spektrum fenoménov zastrešovaným pojmom „láska“. Je to hlavný účel života, spomedzi ostatných, preto tá vážnosť.O čo však jedine ide? Schopenhauer považuje za riešenie tejto vskutku existenciálnej otázky zloženie budúcej generácie, len to je dôležité, len to je tým pravým dešifrovaním našej reality. To by v praxi znamenalo, že všetky naše ľúbostné epizódy sú v jeho slovami mediáciou o zložení budúcej generácie. Niet vyššieho účelu. Rastúca náklonnosť dvoch, je prebíjanie sa budúcej generácie k jestvovaniu (TO, čo nás ťahá k sebe je de facto vôľa nového jedinca jestvovať). Evidentne, takéto javy možno pomenovať rôzne, podstata ostáva. No autor zabúda na použiteľnosť, ktorá určite nie je zámerom, ale ja ako mysliaci človek, čítajúc onú prácu a vnímajúc jej idey, ju aj tak považujem za kritérium. Ako takýto poznatok, zakorenení vo vedomí môže pôsobiť? Viem si ho skôr predstaviť ako určitú formu psychologickej reakcie na nepriaznivú realitu, v štýle „drsného realizmu“ autora konceptu, čaro je silnejšie ako objektívna pravda(s pesimistickým zafarbením).Milovaná osoba je určená našou vlastnou individualitou. Zaujímavá to myšlienka, konečne bližšie našej realite. Voľne povedané, partnera akého si hľadáme, je do určitej miery taký, aký sme my sami. Preto mi nikto nevyhovuje? Odosobniť sa až natoľko nedokážem, ale otázky si klásť treba a zaujímavým sa tak môže stať, logicky, že veci o sebe sa možno naučiť od inej osoby. Individualite sa aj ďalej, rozoberajúc pôvod a kritéria veľkosti vášne. Odpoveď je priam banálna, za mieru stupňa vášne považuje primeranosť dvoch indivíduí. Táto pomerne ľahko stráviteľná myšlienka sa však vymykáva našej realite s vymedzením jej hlavného účelu, znovu zdôrazňujúc toho, čo má byť splodený a jeho vlastnosti. Argumentom, z môjho pohľadu zatiaľ nepotvrdeným, je názor, že práve pre práve spomenutý účel, je možná existencia priateľstva medzi mužom aj ženou, bez prímesi pohlavnej lásky. Aké priateľstvo tu mal ale Schopenhauer na mysli? Neviem si predstaviť nič iné ako jedno z tých povrchnejších, ktoré sú v konečnom dôsledku relatívne nepodstatné.Každý chce to, čo nemá? To je ďalšia z nosných myšlienok. Výber partnera, podľa akých mechanizmov prebieha, čo je tá takzvaná „chémia“ ? V tých najkrajších ľuďoch je najviac vpečatený charakter rodu, čo je na jednej strane neudivujúce konštatovanie, ale uniká mi tu spomínaná individualita a rozmanitosť, o ktorých sa občas zmieňuje.Prečo v mojich očiach je práve tento jediný človek ten najdokonalejší, aj cez tvrdú kritiku kamošiek? Jednoduchým vysvetlením sa javí jogínsky pojatá karma, čiže energia, ktorá vyžaruje už pri pohľade do očí. Aj napriek tomu, že realita je omnoho zložitejšia a aj maximálne sa priťahujúce karmy môžu skončiť tragicky, tento prístup, vymedzený voči Schopenhauerovmu excentrickejšiemu a nadľudskejšiemu chápaniu, sa zdá viac prijateľnejší. Je bližšie človeku.V kontrastnom chápaní voluntaristu sa jednotlivec stráca a jeho význam zaniká v prospech suverénnej vôli prírody. Tu sme totiž riadení inštinktom, vnímanie krásy a vidiny najvyššieho uspokojenia práve s určitou osobou je v skutočnosti klam, ktorý nás ovláda, v prospech zachovania určitého typu rodu, či vzniku konkrétneho indivídua. Otázku prečo, pre aký účel, žiaľ nerieši. Preto ten prírodou vštiepený inštinkt, bez ktorého by sme možno boli schopní rozumovo pochopiť zámer, ale horlivosť jeho nasledovania by vyprchala. Klam sa premieta teda v podobe slastného pôžitku, čo je vskutku neodolateľnou motiváciu. Zhrnuté, sme malí, slúžime len vyššej vôli, ale je nám dobre.(?)Za argument v prospech svojho tvrdenia považuje určité sklamanie po dosiahnutí vysneného pôžitku, pochopiteľne, keď sa jedná len o službu rodu a o pôžitok ako každý iný. S tým sa súhlasiť nedá, no skúsenosť je aj tak individuálna, takže možno aj áno?! Nastupuje pocit podvedenia, mizne klam, či prežíva v našej mysli naďalej a tak sa stáva našou subjektívnou realitou? Podmienka? Vzájomnosť.Žena má od prírody sklon k stálosti a muž k nestálosti v láske, to je vcelku evidentné, často v podobe metafory lákavého zakázaného ovocia. Túžba po tom čo máme má tendenciu klesať, je tak? Postulát je aplikovateľný všeobecne. Muž túži po zmene (za rok je v zmysle zabezpečovania rodu výkonnejší, keby mali obaja k dispozícii rovnaký počet príslušníkov opačného pohlavia), avšak, láska ženy narastá(tá je schopná za rok priviesť na svet len jedno dieťa/výnimočne viac) a znovu tu nachádzame účel prírody, zameraný udržanie, čo najväčšie rozšírenie rodu. Manželskú vernosť ženy teda považuje za prirodzenú (preto neodpustiteľnejšiu), mužskú zas za umelú.Okrem ohľadov bezprostredne sa týkajúcich typu rodu, tz. krásy, sa konečne dostáva aj k relatívnejším aspektom ako sú napríklad tie psychické, ale aj vek, ktoré on však považuje za absolútne, platné pre každého, snažiac sa o zovšeobecňovanie (nachádzanie zákonitostí). Vysvetľuje akú hrá vo všeobecnosti úlohu, „Mladosť bez krásy má ešte vždy svoj pôvab, krása bez mladosti ho nemá.“ Zdravie, kostra, plnosť tela, krása tváre. Tieto aspekty sú ostatné vedomé ohľady, pričom za kritérium hodnotenia, či vymedzenia jednotlivých úrovní dôležitosti považuje autor jedine dispozície v prospech plodenia a budúcej generácie. Príklad viac než trefný, obľúbenosť plného ženského poprsia, ako prísľubu dobrej výživy pre novorodenca  Nemenej zaujímavé je tvrdenie, že nadmerne tučné ženy „vzbudzujú nechuť“ z dôvodu možnej atrofie maternice, teda neplodnosti, čo vieme inštinktívne, alebo to, že dôležitosť vzhľadu očí a čela súvisí najmä a intelektuálnymi vlastnosťami.Podobným štýlom je vysvetlená aj náklonnosť žien, vždy vzhľadom na budúcu generáciu a ich schopnosť neutralizovať určité nedostatky muža(napríklad, fakt, že muž neoplýva krásou je žena schopná pri formovaní novej generácie neutralizovať,“ nemužnosť“ však nie, preto prednosť dá skôr „mužnému, aj keď nepeknému jedincovi“).Prechádzajúc si časť zaoberajúcu sa psychologickými predpokladmi a prirovnávajúc si ju analogicky k mojej realite, som došla k záveru, že táto časť sa mi zdá najviac nepravdepodobnejšia, keďže som k žiadnej analógii nakoniec nedospela (aj keď moju zaujatosť, či skôr handicap schopnosti poznávania len ako človek, čiže nemožnosť úplného odosobnenia priznávam). Bezvýznamnosť intelektuálnych daností muža pre ženu? Nedostatok empírie mi, myslím si, nedovoľuje načať klasickú otázku typu opaky sa priťahujú.Priamo a bez akéhokoľvek pokusu o zjemnenie, stráviteľnosť, Schopenhauer označuje plodenie detí – miera všetkého čo sa v tomto zmysle deje - za jediný záujem manželstva, zosmiešňujúc tak význam intelektu. Lásku žien k duši muža tým pádom vníma ako „prázdnu a smiešnu pretvárku, alebo prepiatosť degenerovanej bytosti.“ V skutku kolidujúce s mnohými pocitovými skúsenosťami!Pôvodom skutočnej, vášnivej lásky sú však až relatívne, čiže individuálne ohľady. Vyjadrujúc to metaforou neutralizácie kyseliny a zásady v soľ, autor mieni proces doplnenie typu človečenstva, čo sa vzniknúť, korekcie typu rodu. Inštinktívne zakódovaným kritériom hľadania sú zodpovedajúce stupne pohlavnosti oboch strán, vedúce k vyšším stupňom zaľúbenosti. Teda, de facto, keď je reč no harmónii duší dvoch, v skutku by mala byť o vykreslenom súlade budúcej bytosti. Hľadanie v zmysle neopakovania svojich nedostatkov v budúcej generácii (fyzické, aj tie temperamentu), ich neutralizáciu prostredníctvom druhého, ktovie, ako by na to nahliadala moderná genetika, či psychológia.Teda takto prebieha a funguje objektívne náš výber? Neuvedomene, v skutočnosti klamnom záujme svojej vlastnej rozkoše, konajúc z poverenia rodu. Dôkladné skúmanie budúceho možného objektu záujmu je v knihe označené ako meditácia génia rodu, zameraná práve na určenie a reflexiu už spomenutého.V prenesenom význame možno hovoriť ako o istej nesúmernej skladačke, ku ktorej pasuje len určitý špecifický typ tvarov a zabezpečuje jej dokonalosť, čo najvhodnejšie priblíženie sa k nej. Nájduc také podmienky a predpoklady, nastupuje na špecifický príkaz rodu oná vášeň a pohlavný pud sa stáva vznešenejší. Bez individualizácie by totiž bol zameraný jednoducho na všetkých a tým v skutku nízky. V opačnom prípade, keby v nás génius nemeditoval, by dôraz na kvalitu budúcich generácii bol „úbohý“ a výsledky takpovediac tiež.Bolesť pociťovaná v situácii, keď niekoho nemožno mať alebo pri jeho strate, je „vzdychom ducha rodu“, strácajúceho v tomto prípade nenahraditeľné prostriedky pre svoj účel, čo na úrovni jednotlivca znamená de facto zasiahnutie jeho večnej podstaty. Ďalším dôkazom je, že človek sa práve v prospech bytosti, po ktorej skutočne túži dokáže vzdať dokonca aj svojej česti, teda záujmom rodu je pripisovaná nekonečná prevaha nad čírymi záujmami indivídua. Nie som si istá, či túto tézu možno aplikovať aj na dnešný kontext, nestretávam sa s podobnými prípadmi. Zaujímavé sa mi javí autorove vysvetlenie pocitov, ktoré v rozoberanom stave zažívame. Zaľúbeného jednotlivca si privlastňuje duch rodu, preto sa jeho konanie stáva jemu samému neprimerané, často transcendentálne, poetické, vznešené ...Prečo je láska taká vznešená? Milovať niekoho, snaženie v prospech niekoho tretieho ju robí veľkou a vznešenou. Kolíziou, polarizáciu a nezlučiteľnosťou individuality(jednotlivec) a lásky (vonkajšej sily, vstupujúceho ducha rodu) je vysvetlená aj samovražda. Nejedná sa teda o nič výnimočné, bežný a analogický proces, zameraný na posilnenie plnenia účelu. Vôľa je natoľko silnejšia ako jednotlivec, že zabezpečuje prehliadanie niektorých inak neprípustných vlastností vybranej osoby. Prehliadanie, zaslepenosť, ružové okuliare. V kontexte manželstva sa vymedzené sily prejavujú podľa vzorca: manželstvo z rozumu/z lásku – záujmy jednotlivca/ rodu. Po tom ako klam ustúpi, keďže musí, ako útecha sa občas zjaví „istý cit“ iného pôvodu, založený na súhre duši, a tým je skutočné priateľstvo.All in all, v kocke zhrnutý koncept predstaviteľa voluntaristického iracionalizmu, dôkladne nabudzuje pesimistickú atmosféru, otvárajúc človeku oči a cestu k pochopeniu jeho podradnému postaveniu, ktoré je skutočnosťou, očistenou od klamov, ktorými na človeka pôsobí duch rodu a jeho nekonečná vôľa k určitému typu života, vôľa našej nesmrteľnej časti. Koncept je detailne prepracovaný, o čom svedčí aj fakt, že sa Schopenhauer majstrovsky vysporiadal aj s problematikou homosexuality či pederastie a elegantne ich zahrnul do konceptu. Čerešničkou bol napokon jeho záver, kde oba pofidérne fenomény ľudstva odporúča a „berie pod ochranu“. Čo mi však nedáva zmysel, keď láska, povedzme, že sa jedná o procesy, ktoré idú mimo rácia, nekonáme z vlastnej vôle, ale vôle niečoho vyššieho, prečo, keď široko- ďaleko nikoho (čiže vyššia vôľa nie je prítomná, nastupuje až neskôr, ako bolo zmienené) túžime po láske a vecami s tým spojenými ...?! Predsa len tu teda musím byť prítomná aj JA! A tak neverím, že by záujem jednotlivca bol a je vylúčený kompletne. Tomu sa však Schopenhauer už z princípu detailnejšie nevenoval, keďže jeho filozofia je postavená na iných, nadľudských základoch. Priznám sa však, pôsobivý efekt na mňa mali práve tie časti diela, v ktorých autor preberá skutočne veci z bežného života a vysvetľuje detailne a logicky ich v duchu svojich teórií. Treba podotknúť, že sám autor sa priznáva, že metafyzika lásky je metafyzikou jeho vlastnou. V každom prípade, podanie kontroverzných myšlienok je skvelé, tak, že človek znechutene neodhodí knihu, ale zamyslí sa, čo z toho by mohlo teoreticky sedieť jeho realite. Nie každý má však „guts“ na dozvedanie sa, že je len úbohým nástrojom rodu, aj keď rod je tým zvečnený v ňom a umiera len jednotlivec, ale jeho nesmrteľná súčasť prežíva. Je to zaujímavý pokus odosobniť sa a skúmať objektívne prostredníctvom rozumu, ktorý je však v zapätí popretý, oklamaný a podradený. Naoko banálna sa javí otázka použitia, ktorá sa formuje v hlave z navodeného pocitu absurdity.Na čo mi je takáto vedomosť? Možno trafil do čierneho, ale čo z toho, subjekt je aj tak centrom sám sebe, i keď, sa môže pokúsiť o opak. Nuž ale, nech sa jedná o čokoľvek (*láska), v každom prípade je to väčšinou silnejšie ako „JA“.

Michaela Šimáková

Michaela Šimáková

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

*POZNANIE OSTAVA UZAVRETE VO VZTAHOCH* Zoznam autorových rubrík:  addicted to mjuziQreadings and studiesSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu